Povodne zverejnene: (12.3.2019 – web nefunkčný)

MICHAL HRČKA: Pamätáme na pamiatky?

Každoročne odchádzame na dovolenky k moru, avšak nepoznáme, odkiaľ pochádzame. Cestujeme za pamiatkami po celom svete, pritom nepoznáme tradíciu ani len tých najväčších slovenských hradov.

Malebné dedinky, ktoré postavili holými rukami naši pradedovia, sú roztrúsené po celom Slovensku. Na severe ich obkolesujú hory, na juhu sa zas ukrývajú v zelených dolinách. Vynárajú sa pred vami znenazdajky – akoby boli odjakživa späté s prírodou. Cítiť z nich majestátnosť a tíšinu, bezpečie, rodičovské a starorodičovské zázemie. Cítiť z nich históriu.

Pôvodná ľudová architektúra vypovedá o lokalite a ľuďoch, ktorí v nej žili. Domčeky si stavali sami pre seba, svojpomocne. Odolávali všetkým módnym vplyvom, napriek tomu sú charakteristické svojou rôznorodosťou, pestrosťou, celou škálou foriem a prvkov. Ale žiaľ, ani ľudová architektúra neodolá zubu času.

O našich pamiatkach, kultúre a histórii. O 14-ročnom portáli Obnova.sk, ktorý supluje štátnu správu v oblasti informovanosti o kultúrnom dedičstve. O práci konzervátora. O tom, ako sa stará o pamiatky.

 

Michal Hrčka. Šéfredaktor internetového portálu Obnova.sk a výkonný riaditeľ firmy Obnova s.r.o., ktorá sa zaoberá rekonštrukciou historických stavieb, konzerváciami hradov, umeleckými remeslami a obnovami pamiatok. Organizuje a spoluorganizuje rôzne semináre a kurzy v oblasti tradičných remesiel, materiálov a obnovy pamiatok a vydáva odborné publikácie. Pracuje ako hodnotiteľ a konzultant pre rôzne organizácie. Je doktorandom na Stavebnej fakulte STU v Bratislave.

 

Čítal som, že máte v rodine dlhšiu tradíciu v odbore stavebníctva a podnikania.

Môj dedo a otec žili najmä v režime, v ktorom ťažko hovoriť o nejakom podnikaní. Boli skôr stavbármi. Dedo začínal v biednejších podmienkach – k stavbárčine sa musel postupne prepracovať. Otec najskôr pracoval v štátnom podniku a až po prevrate mohol začať podnikať. Začal, podnikal pár rokov, ako mnoho ľudí po uvoľnení v roku 1989. Na túto rodinnú tradíciu som nadviazal aj ja.

Ako si si vyberal strednú školu?

Človek sa v čase výberu strednej školy profiluje. Môj výber dosť ovplyvnilo to, že som bol odmalička na stavbách. Stále som sa motal pri otcovi (smiech).

Otec sa venoval stavebníctvu, ty si sa však vydal na dráhu obnovovateľa pamiatok. Prečo?  

Odmalička som mal sklony aj k výtvarnej činnosti. Keď sme si podávali prihlášky na strednú školu, listoval som si tlačenú príručku, vtedy jediný zdroj informácii o stredných školách, ktorá predstavovala niektoré zo zaujímavých odborov. A natrafil som na reštaurátorstvo. Konkrétne na reštaurátorské a konzervátorské práce kameňa, omietok a štukových prvkov. Boli to materiály, s ktorými som sa už bežne stretával. Zaujalo ma to. Otec sedel vtedy pri mne a povedal mi: „Pozri, tu máš stavbárčinu a zároveň aj to, čo ťa zaujíma“. Výber bol teda jasný. Na talentové skúšky ma potom pripravoval Petr Maruňák.

Čo nasledovalo potom?

Nemohol som si dovoliť ísť na vysokú školu niekam ďaleko. Bola trochu iná doba a okrem štúdia som si musel sám začať zarábať na svoj život. Vybral som si teda Múzejnú konzerváciu na pobočke fakulty prírodných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Štiavnici. Neskôr som začal učiť na priemyslovke, kam som kedysi chodil. Avšak natrafil som na menší problém – potreboval som aspoň minimálne pedagogické vzdelanie. Preto som začal diaľkovo študovať na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave.

Ako to celé začalo?

Počas strednej školy sme ešte v roku 1997 založili platformu Mozaika. Bola to v čase, keď bol internet ešte v plienkach. Zaregistrovali sme si doménu mozaika, prostredníctvom ktorej sme sa snažili robiť osvetu v oblasti kultúry a športu. Celé sme si to písali v textovom riadku. Bola to doba, kedy začínal aj Azet, SZM, Superzoznam a Zoznam (smiech). Akurat my sme si vybrali „zlú“ oblasť.

Bolo to spočiatku ťažké?  

Keď som začal chodiť na internet do Slovenskej národnej knižnice v Martine v roku 1996, bol tam pre verejnosť iba jeden počítač s pripojením na internet. Vtedy si sa musel zapísať do tabuľky, kedy prídeš. Keďže to bolo úplne prázdne, bol som tam zapísaný stále, presedel som tam celý víkend (smiech)! Prezeral som si dokola tých pár stránok. Keď som skončil strednú školu, založili sme prvé občianske združenie, ktoré sa už profesionálnejšie snažilo propagovať kultúru a šport v Turci. Volalo sa „Výkričník“.

Čo ťa inšpirovalo k podobnému kroku?

V tom období som pracoval v Nemecku, kde som si manuálne privyrábal v zložitejších podmienkach. Vtedy som si povedal, že toto naozaj nechcem robiť. Pracoval som tam s rôznymi ľuďmi, ktorí nadávali na Slovensko a, paradoxne, práve to ma inšpirovalo. Prišiel som späť a založili sme toto občianske združenie. Boli sme však mladí, nevyzreté osobnosti, za krátky čas sme sa pohádali a združenie sa utlmilo. Vtedy som si povedal, že pôjdem vlastnou cestou. Na začiatku roka 2001 som si začal programovať portál Obnova.sk.

 

Inštitúcie kultúrneho dedičstva neprinášali žiadne údaje online. Bol to pravek informácii o kultúrnom dedičstve. Na webe si nič nevedel nájsť. Povedal som si, že to budem robiť inak.

 

Čo ťa viedlo k tomu, aby si založil portál o kultúrnom dedičstve na Slovensku?

Už odmalička som sa zaujímal o pamiatky. V dobe, keď som portál zakladal, som robil v Slovenskom národnom múzeu (SNM). Múzeum malo úplne nefunkčný systém propagácie na webe. Pamiatkový úrad mal webovú stránku naprogramovanú už niekoľko rokov jedným civilkárom, ale vtedy išli stránky míľovými krokmi dopredu. Roky sa tam nič nemenilo a bola veľmi neprehľadná. Ministerstvo kultúry neprinášalo žiadne údaje. Bol to pravek informácii o kultúrnom dedičstve. Na webe si nič nevedel nájsť. Povedal som si, že to budem robiť inak. Že si založím vlastný portál.

Vôbec som nevedel programovať. Učil som sa za pochodu. Napriek tomu vznikol prvotný fungujúci portál. Neskôr som do toho zapojil známych, učiteľov, kolegov a postupne to rástlo. Portál sa stal známejší vtedy, keď sa nám podarilo rozbehnúť prvé diskusné fórum o kultúrnom dedičstve. Dokonca, to bolo prvé diskusné fórum o kultúrnom dedičstve vo svete! Vtedy sme si to vyslovene zisťovali a toto medzinárodné prvenstvo nám ešte nejaký čas vydržalo.

V 2006 sme urobili novú verziu, založili sme prepracovanejšie fórum, sprístupnili sme databázy, a v spolupráci s Pamiatkovým úradom sa nám podarilo spustiť výkladový slovník.  Na základe toho, že som robil tento portál a suploval štátnu správu, ma oslovila riaditeľka Pamiatkového úradu. Spýtala sa ma, či by som nevedel urobiť stránku aj pre Pamiatkový úrad.

V roku 2005 ste dostali ocenenie za najlepšie Audio-Video-Multimediálne dielo na poli informovanosti v oblasti kultúrneho dedičstva.

Boli sme v tej dobe jediný portál svojho druhu na Slovensku, dokonca aj v Česku. Tá cena nebola len za portál v oblasti kultúrneho dedičstva, ale za akýkoľvek audiovizuálny počin – či už filmy, nahrávky v rozhlasoch… Prekvapilo ma to.

Portál sa stál známejší, rástla jeho návštevnosť. Čo sa s ním potom stalo?

Zlatý vek sme mali v rokoch 2005 – 2008. Potom však nastal jeden problém. Stránku nám hackli Turci. Dokonca, tak masívne, že to chvíľu trvalo rozbehnúť. Ďalší útlm súvisí s rozmachom Facebooku, kedy sa časť našej komunity premiestnila práve na túto sociálnu sieť. Bol to výrazný odliv návštevníkov.

Mestá, ktoré majú iba pár odkazov minulosti vo forme nehnuteľných pamiatok, to majú z pohľadu ich údržby podstatne jednoduchšie než historické mestá so stovkami historických stavieb, ako je napríklad Banská Štiavnica.

Napriek tomu si však portál zachoval svojich priaznivcov.

Nie každý chce diskutovať a prezentovať svoje názory o kultúrnom dedičstve na Facebooku – neexistuje tu žiaden plnohodnotný archív a navyše, mnoho vecí tu diskutérov rozptyľuje. Naopak, naše diskusné fórum združuje iba ľudí, ktorých to zaujíma. Stalo sa z toho teda odborné fórum.

Dokonca, vďaka tomuto portálu sa podarilo zachrániť  aj niekoľko kultúrnych pamiatok. Napríklad, v jednej diskusii radili odborníci majiteľom dreveníc o tom, ako si ich zachovať nepoškodené. Ďalej tam boli rôzne diskusie o tom, ako pracovať s tradičnými materiálmi, a iné.

Aké to je viesť neziskový portál 14 rokov?

Viesť tak dlhú dobu neziskový portál, ktorý bol niekoľko rokov denníkom, bol fajn zážitok, ale práve preto máme v súčasnosti problémy. Portál je utlmený a neziskový. Ak by som mal čosi podobné rozbiehať druhýkrát, už od začiatku by som sa snažil hľadať financovanie. Nespravil by som podobnú chybu a nestaval by som celý projekt na tom, že je neziskový.  Avšak nesťažujem si, všetko sa stalo tak, ako sa malo stať. Vyvíjali sme sa spolu s portálom – a k vývinu predsa chyby patria.

Čo s ním bude ďalej?  

V súčasnosti  sa snažíme portál prinavrátiť ku svojim koreňom, okresať ho a nechať v ňom len to, čo funguje. Bola by veľká škoda, keby zanikol.

Je to náhoda, že si sa usadil v UNESCOm chránenom meste, v Banskej Štiavnici?

Chodil som sem na strednú školu, čiastočne na vysokú. A naozaj mi asi učarovala natoľko, že som tu zostal. No mám rád aj rodný Liptov, kde som prežíval každé prázdniny a Turiec kde som strávil detstvo.

Aký bol tvoj príchod do Štiavnice?

Ako to ja volám, prišiel som v prvej vlne prisťahovalcov a kolonizátorov Štiavnice. Pred nami tu bola dlhá nultá (smiech). Hľadali sme si rôzne zaujímavé bývania a robili sme veci hoc aj zadarmo, len aby sme to tu nakopli. Bola tu veľmi dobrá atmosféra. V Štiavnici boli ľudia, ktorí tu chceli byť a chceli niečo robiť bez ohľadu na to, ako rýchlo na tom zbohatnú. Veď v tej dobe sa to ani nedalo…

A čo ďalšie slovenské mestá?

Veľmi mi imponuje Martin – je to mesto, z ktorého dýcha kultúrna história. Sláva Martina pramení z iného historického obdobia, než v Banskej Štiavnici – a je to aj cítiť. V Martine ide skôr o prelom 19/20. storočia, kedy ašpiroval aj na titul hlavného mesta. Z toho dodnes žijú inštitúcie a, bohužiaľ, aj niektorí ľudia. Nedá sa však povedať, že by som mal najobľúbenejšie mesto. A to aj napriek tomu, že kvôli práci cestujem po všetkých kútoch Slovenska a asi neexistuje cesta, ktorou som ešte nešiel (smiech).

Ktoré mesto sa podľa teba stará najviac o svoju históriu?
Nedá sa to takto zhodnotiť. Každé mesto má inak zachované dedičstvo. Mestá, ktoré majú iba pár odkazov minulosti, to majú podstatne jednoduchšie než historické mestá, ako je napríklad Banská Štiavnica. Kam sa pohneš, všade máš nejakú pamiatku, ktorá má základy z 13-14. storočia. Je ťažké sa starať o všetky naraz.

Ale aby som odpovedal na tvoju otázku, veľmi sa mi páči Skalica. Tá si vymyslela skvelý systém. Skalica, ako relatívne bohaté mesto so silnou strednou vrstvou, ktorá prináša mestu dostatočné podielové dane, mala možnosť vytvoriť grantový program. Ten dovoľoval komukoľvek, kto má fasádu otočenú do verejného priestranstva, do historického centra, získať na ňu grant. Či už to bola pamiatka, alebo nebola. Alebo napríklad Trnava. Je známa tým, ako veľmi sa stará o svoju minulosť, o kostoly a hradby.

Zlepšuje sa v posledných rokoch financovanie nášho kultúrneho dedičstva?

Myslím si, že sa to lepší. Vidieť to napríklad aj v Štiavnici.

Je to vďaka grantom EÚ?

To nie. Nemyslím si, že je to kvôli Európskej únii. Granty, ktoré prichádzajú z EÚ, nie sú vždy tak efektívne, ako menšie dotačné systémy, či nebodaj neziskové zásahy. Často práve granty z EÚ ničia pamiatky. Väčšina grantov z Európskej únie skôr pamiatke uberie autenticitu.

Prečo?

Podmienky sú nastavené tak, že keď spracovávaš projektovú dokumentáciu a žiadosť na daný dotačný systém, nemáš extra voľnú ruku a tým pádom si tlačený do toho, aby si robil veci univerzálne tým pádom nezmysly. Ako môže byť niečo navrhnuté univerzálne na atypickom objekte. Počas prác na pamiatke sa ti vždy vyskytne niečo, s čím si pôvodne nepočítal. Pamiatka je živý organizmus. Mala by sa realizovať po častiach – nikdy predsa nevieš, čo sa stane. Akékoľvek komplikácie, s ktorými si nerátal, nemáš možnosť zapracovať do projektovej dokumentácie a následne do rozpočtu, nakoľko máš tento fixný rozpočet. Neviem či je to pravidlami EÚ alebo našimi pravidlami na Slovensku, no nie je to najšťastnejší systém.

Ďalším nedostatkom je, že sú dotácie navrhnuté na časové obdobie jedného až dvoch rokov. Keď sa dostaneš k pamiatke, na ktorej predtým nikto ešte nerobil, tak nie je možné behom roka až dvoch, pamiatku, ktorá je v havarijnom stave, zodpovedne obnoviť. Stavby potrebujú svoj čas, potrebujú začať dýchať, potrebujú začať vysychať. Osobne si myslím, že dotačný systém Ministerstva kultúry, ktorý je na Slovensku, je oveľa vhodnejší. Rieši pamiatky metódou „per partes“, čiže krok po kroku.

Majú všetky kultúrne pamiatky svojich majiteľov?

Väčšina kultúrnych pamiatok na Slovensku vlastníka má. Sú samozrejme pamiatky, ktoré nemajú známych vlastníkov, prípadne je ich vlastníctvo tak zložité, že sa úradom s nimi veľmi ťažko dohaduje. Sú to napríklad aj niektoré hrady, ktoré nie sú zapísané ako stavba, ale iba ako parcela, na ktorej stavba stojí. Tú parcelu vlastní pozemkové spoločenstvo alebo urbár, prípadne štátne inštitúcie (pozemkový fond či iné). Je to tak komplikované, že ani úrad nevie, s kým jednať.

Práve pomáham pozemkovému spoločenstvu v Martine s podobným problémom. Je tam nádherný barokový Révayovský kostol, pôvodne sobášna kaplnka. Kostol má však množstvo vlastníkov, ktorí medzičasom zomierajú a situáciu komplikujú ešte dedičské konania. Pomáhame túto pamiatku zachrániť. No bez jasných vlastníkov to nejde. Pravdepodobne sa ju úradom podarí dobrovoľne vyvlastniť v prospech nie štátu, ale cirkvi. Celkovo by to bol asi prvý prípad vyvlastnenej pamiatky po osemdesiatom deviatom.

Prečo sa musia poznať vlastníci?

Legislatíva je taká, že každý sa musí starať o stavbu, či už je to pamiatka alebo nie. Pokiaľ je to pamiatka, v slovenskej ústave je zakotvené, že každý sa musí starať o  kultúrne dedičstvo. Vo voľnom výklade to teda znamená, že všetci porušujeme ústavu pokiaľ tak nerobíme

Môžem sa teda aj ja starať o pamiatku?

Ako občan môžeš opraviť akúkoľvek pamiatku a následne si v občiansko-právnom konaní vyžadovať financie za opravu. To sa ale veľmi nevyužíva. A zároveň narázíš pri takomto živelnom prístupe na iné prekážky. Stavebný alebo Pamiatkový úrad môže navrhnúť nejaké opatrenia a vlastník by ich mal realizovať. Keď ich nespraví, mal by byť pokutovaný, čo sa v poslednej dobe aj začína diať.

Keď sa k pamiatke nikto niekoľko rokov nehlási, nadobudne ju štát?

Pamiatka sa môže aj vyvlastniť, ale nedeje sa to.

Prečo máme teda v mestách plno krásnych starých budov, o ktoré sa nik nestará?

Paradoxom je, že najviac spustnuté pamiatky nevlastnia najchudobnejší ľudia. Napriek tomu, že sú väčšinou v centrách a majú lukratívne polohy. Najčastejšie sú obeťou investičných plánov z minulosti, kedy sa hromadne nakupovali takéto pamiatky, investovalo sa do nich počas realitnej bubliny. Bublina spľasla a majitelia prišli o svoje investované financie. Čakajú, aby ich mohli predať s čo najmenšou stratou.

Nehovorím, že treba chrániť všetko a za každú cenu, ale mali by sme sa k pamiatkam správať s patričnou úctou.

Kedy je pamiatka pamiatkou? Musia sa nahlasovať alebo nadobudnú samé status pamiatky?

V minulosti to bolo v legislatíve tak, že národné kultúrne pamiatky boli pamiatkami najvyššej kategórie. Potom boli kultúrne pamiatky. Stále to tak funguje v Čechách a inde. V roku 2002 sa u nás legislatíva zjednotila a momentálne máme pamiatky v jednej úrovni. Nebudem polemizovať o tom, či je to dobré alebo zlé. Objekt sa oficiálne pamiatkou stáva, keď je zapísaný v ústrednom zozname pamiatkového fondu (ÚZPF).

Myslíš si, že sa svojmu okoliu a krajine, v ktorej žijeme, venujeme dostatočne?

Hm. K tomuto mám zaujímavú skúsenosť, ktorá sa často opakuje. Keď prídeme do obce rekonštruovať nejakú pamiatku, sadneme si do krčmy a rozprávame sa s domácimi. A väčšinou nám napríklad 80-ročná babička povie, že naposledy pamiatku, ktorú práve rekonštruujeme, navštívila ako sedemročná! A pritom sa týči iba 400 metrov nad obcou.

Prečo by sme si mali vážiť pamiatky?

Sú ľudia, ktorí pamiatky vyslovene neznášajú. Ten zvyšok by si ich mal vážiť. Sú našou učiteľkou, sú odkazom po našich predkoch. Dopĺňa to krásny citát: „Keď nepoznáš svoju minulosť, si stratený v budúcnosti“. Veľa sa z nich dá naučiť, nielen o stavebnom remesle. Možno sa motivovať, či inšpirovať. Človek si uvedomí, ako jednoducho a skromne sa v minulosti žilo. Pamiatky z pohľadu odkazu a autenticity (pôvodnosti), majú niečo, čo sa nedá napodobniť. Nehovorím, že treba chrániť všetko a za každú cenu, ale mali by sme sa k nim správať s patričnou úctou.

Táto terminológia je veľmi ošemetná. V medzinárodnom meradle neexistuje prakticky rozdiel medzi konzervátorom a reštaurátorom. Na Slovensku je to však inak. Podľa zákona o komore reštaurátorov je licencovaným reštaurátorom len ten, kto je jej členom a vlastní licenciu. Ja ním nie som. Skôr sa preto venujem konzervácii stavieb a umeleckým remeslám.

Licencovaných reštaurátorov je na Slovensku okolo 200-250. Potom existujú ľudia ako ja, ktorí sa snažia pracovať na pamiatkach skôr na dielach stavebného umenia. Nedá sa to teda presne vyčísliť. Avšak takých firiem, ako mám ja, sú podľa môjho odhadu desiatky.

Delia sa reštaurátori obrazov a stavieb?

V zahraničí sa používa pojem konzervátor a ten zastrešuje všetkých. Licencovaný reštaurátor na Slovensku by mal byť teda človek, ktorý sa venuje naozaj tým najšpičkovejším dielam. To znamená výtvarným dielam. Potom tu máme reštaurátorov, konzervátorov alebo aj zaškolených remeselníkov, ktorí realizujú bežné stavebné práce na pamiatkach, ale zároveň atypické z pohľadu stavebníctva. Musia byť zaučení na prácu s pamiatkou, vedieť, ako sa k podobnému dielu správať.

Medzi dobre zakonzervovanou pamiatkou a zničením jej podstaty je iba krehká hranica. A človek si musí dať poriadny pozor, aby túto hranicu neprekročil. 

Ako vyzerá rekonštrukcia hradov?

My ich neprerábame (nerekonštruujeme), skôr ich konzervujeme. Snažíme sa robiť to tak, aby ľudia ani len nespoznali nejakú zmenu. Ide totiž často o torzálne zachované autentické stavby. Je to zaujímavá výzva a baví ma to. Predstav si, že prídeš na pamiatku, ktorá stoji pokojne aj 600 rokov, a o ktorú sa doteraz nikto nestaral.

Zrazu si uvedomíš, že celá oprava leží na tvojich pleciach. A musíš to spraviť dobre, aby sa pôvodná pamiatka zachovala pre ďalšie generácie. Medzi dobre zakonzervovanou pamiatkou a zničením jej podstaty je iba krehká hranica. A človek si musí dať poriadny pozor, aby túto hranicu neprekročil. Je to obrovská zodpovednosť.

Kde je teda tá hranica? Ako sa hľadá kompromis medzi novými a tradičnými materiálmi?

Pred pár rokmi by som ti povedal, že by som rezolútne použil len tradičné materiály a tradičné postupy. Praxou však človek zistí, že všetko je o kompromise. My sa snažíme k tomu pristupovať tak, že pokiaľ máme možnosť zachovať pôvodný povrch či materiál, tak ho zachováme. Pokiaľ máme možnosť použiť tradičný materiál, použijeme ho. Záleží to ale od vlastníkov, realizátorov, architekta, úradníkov a metodikov. Ideálne by ale bolo, keby sa títo vždy snažil o čo najväčšie zachovanie autenticity. V praxi to však často nie je.

Slovensko poznáme, z historického hľadiska máme napozeranú tunajšiu architektúru. Akonáhle však prídeš už len na Moravu, je to úplne niečo iné.

Kto si vás objednáva? Kto to financuje?

Obce, občianske združenia, múzeá… Je to rôzne, no robievame hrady aj v súkromnom vlastníctve. Zadávatelia to potom financujú hlavne cez rôzne granty, alebo z vlastných zdrojov. Najčastejšie nás volajú k pamiatkam, pri ktorých si nevedia dať rady. Klientovi následne pomáhame s celým procesom. Vysvetľujeme mu, čo je pamiatka a ako sa k nej má pristupovať.

V Dolnom Kubíne pomáhame práve s takou kúriou. Majú krásnu renesančnú stavbu, ktorá je výborne zachovaná. Najskôr zistili, že ju nemôžu zbúrať a tak sa obrátili na nás. Museli sme im vysvetliť, že stavba, ktorú na pozemku majú, je ich, ale pamiatkové hodnoty, ktorá tá stavba má, sú v podstate vlastníctvom nás všetkých. Touto vetou s obľubou šokujem zákazníkov (smiech). Zrazu človek pochopí, akú vzácnosť doma má.

Je lacnejšie stavbu opraviť, než ju zbúrať a nanovo postaviť?

Záleží to od stavu a druhu budovy. Väčšina ľudí si skutočne myslí, že je lacnejšie stavbu zbúrať, než ju rekonštruovať. Avšak, pokiaľ použiješ tradičné materiály a jednoduché zásahy, vyjde to lacnejšie. Človek sa ale občas musí zmieriť s určitými ústupkami zo svojho estetického náhľadu.

Kedy sa pristupuje k zbúraniu?

Často nás volajú k projektom, pri ktorých ani projektant a statik nevedia, čo ďalej. Napríklad, keď sme v Skalici rekonštruovali renesančnú radnicu, rozoberali sme len jednu stenu, ktorá bola najviac porušená a zároveň aj najmenej historicky hodnotná.

Na druhej strane, keď sme robili na románskom kostolíku v Kopčanoch, tak sme diskutovali o každej jednej skalke! Ide totiž o jednu z najstarších nadzemných architektúr na Slovensku. Pri tak významných pamiatkach sa spravidla zachraňuje všetko, nech je to v akomkoľvek stave.

Pracujete aj v zahraničí?

Menej, ale občas sa to stane. Nemáme ale veľkú potrebu. Slovensko poznáme, z historického hľadiska máme napozeranú tunajšiu architektúru. Akonáhle však prídeš už len na Moravu, je to úplne niečo iné. Človek sa musí učiť veľa nového. Ale napríklad teraz spolupracujeme na jednom projekte s kolegami z Nórska. Od úplných základov spolu reštaurujeme jednu hospodársku budovu.

Spomínaš si na projekt Galéria – sýpka Vlkolínec?

Samozrejme. Bol to zaujímavý projekt. Stavbu v  80 – 90. rokoch zachraňovali aktivisti, ktorí sa snažili o zmenu. Keď k nej vtedy prišli, tak to bola stavba s prepadnutými klenbami a krovom. Najskôr tam doplnili krov. V neskoršom období, po roku 2000, využili túto stavbu, podľa mňa, celkom nevhodným spôsobom. Spravili z nej verejné toalety. Mesto sa rozhodlo, že prinavráti tejto stavbe jej vážnosť. Zúčastnili sme sa na výberovom konaní a vyhrali sme. Našou úlohou bolo prerobenie týchto sociálnych zariadení na galériu.

Doplnili sme tam klenbu, ktorá v minulosti spadla. Namiesto betónových podláh sme tam vložili pieskovcové šlapáky, čo je typické a tradičné pre podobné sýpky a tiež sme tam vložili poschodie. Projekt mal určitý rozpočet, ktorý sa verejným obstarávaním, bohužiaľ, znížil. Je to škoda, dalo sa spraviť aj viac. Spolu s architektom sme však v rámci daného rozpočtu vybrali materiály a riešenia, ktoré boli vhodné a výsledok sa nám páči.

Hellov dom bol vo veľmi kritickom stave. Tohtoročným zásahom sa podarilo odstrániť gro tých najhorších poškodení. Pamiatka síce naďalej zostáva v dezolátnom stave, no odvrátili sme jej zánik.

Podieľali ste sa aj na zaujímavom projekte Kulturparku v Košiciach, ktorý vyhral viacero cien. Akým spôsobom? Je to príklad dobre spravenej rekonštrukcie?

V roku 2011 sme sa zamerali na fasády – ich dokumentáciu a návrhy technických riešení. Neskôr, v roku 2013, sme robili aj ich realizáciu. Zaujímavé bolo, že nás zavolali v dobe, keď sa ešte uvažovalo, že stavba zostane s pôvodnými fasádami. To sa nakoniec nestalo, lebo išlo o granty EÚ a investor, teda mesto, chcelo mať budovu ktorej prevádzka, by bola trvalo udržateľná a vykurovateľná. Nakoniec sa teda pôvodné fasády  odstránili, budova sa zateplila a vkladali sa do nej tradičné prvky.

Nedovolím si tvrdiť, že toto je príklad dobrej rekonštrukcie. Bola to vcelku hektická obnova. Na prípravu sme mali približne tri mesiace, na realizáciu asi mesiac. Pracovalo sa skoro nonstop. Robilo sa 15-16 hodín denne. Bola to veľmi ťažká stavba, financovaná z eurofondov. Spolupracovalo sa s veľkými firmami, ktoré majú úplne iné predstavy, harmonogramy. Bol to prípad, keď stavba nie je kultúrnou pamiatkou, ale napriek tomu si jej historické hodnoty vážiš a chceš ich zachovať. Zároveň potrebuješ, aby stavba spĺňala určité technické parametre. Hlavný architekt veľmi trval na tom, aby fasády vyzerali tak, ako predtým.  To sa aj podarilo. Dôkazom toho je aj to že architekt získal ocenenie stavba roka aj v kategórii exteriér.

Pozrime sa ešte na Hellov dom v Banskej Štiavnici, ktorý je zaradený aj do zoznamu stovky najviac ohrozených pamiatok sveta. Čo ste robili tu?

Správa o tom, že dom patril medzi 100 najohrozenejších pamiatok sveta je pravdivá a zoznam pravidelne nanovo zostavuje World monument fund. Vždy sa tam snažia vystriedať pamiatky z celého sveta, aby sa ich podarilo spropagovať a získať na ne financie. Hellov dom bol vo veľmi kritickom stave. Tohtoročným zásahom sa podarilo odstrániť gro tých najhorších poškodení. Pamiatka síce naďalej zostáva v dezolátnom stave, no odvrátili sme jej zánik.

Myslím si, že tento dom získal dobrého majiteľa, ktorý síce nemá toľko finančných prostriedkov, aby financoval všetky opravy naraz, ale snaží sa zachovať jeho tradíciu. Kedysi to bol „zájazdný“ hostinec. Môžeme povedať, že Hellov dom bol obchodným centrom minulosti, niečo ako nákupné centrá v dnešnej dobe. Prišiel si na dopravnom prostriedku, teda koňovi – koči, o ktorého sa ti postarali. Medzičasom si sa išiel najesť, potom si niečo predal, prípadne nakúpil, vyspal si sa. Druhou bránou si potom vyšiel von. Je to stavba, ktorá ma základy hlboko v stredoveku, neskôr bola prestavaná. Je tam veľa zaujímavých umelecko-remeselných detailov. Jej zachovanie je aj preto dôležité…

 

Podľa mnohých je človek pracujúci na pamiatkach tým, ktorý sa celé dni „hrabe“ v archívoch. Je to tak? A čo všetko potrebuje vedieť človek v tvojej brandži?  

Nemôžeš vedieť všetko, ale zároveň musíš mať prehľad vo veciach. Potrebujem ovládať technológie, chémiu, fyziku, veľmi dobre históriu. V poslednom čase sa učím rôzne grafické programy, ktoré používajú architekti, 3D modelovanie. Okrem toho, keď si riadiš firmu, ktorá má presahy do rôznych oblastí, musíš sa v tom vedieť orientovať.

Čo sa týka starých archívov, zverujem to ľuďom, ktorí sa tým denne zaoberajú. Keď im vysvetlím daný problém, už presne vedia, do akého archívu majú ísť. Vždy sa teda treba spoľahnúť na profesionála v danej oblasti.

Je medzi vami veľa konkurencie? Existuje veľa podobných firiem?

Konkurencia tu je. Sú ale veci, ktoré robíme na Slovensku prevažne iba my. Sú to rôzne netypické práce, ako napríklad ako určitá sanácia statiky na hradoch a podobných pamiatkach. Na niektoré veci si priamo volajú nás a to doslova. Špecializujeme sa tiež na klenby a to nerobí veľa firiem. S kolegom Palom Fabianom sme napríklad robili klenby, do akých sa za posledné desaťročia nikto nepustil.

Pri tvojej práci sa často stretávaš s byrokraciou či rôznymi prekážkami.

To sú veci, ktoré treba akceptovať a ísť si vlastnou cestou. Vždy si vieš vybrať to, čo ťa zaujíma a na ostatné sa môžeš vykašlať. Keby si mal riešiť všetky negatívne veci, zblázniš sa.

Keď idem krajinou, rozhliadam sa vôkol seba a hovorím si: Kde inde by som toto zažil?

Aký je tvoj sen? Aký cieľ máš, či už s portálom alebo firmou?

Momentálne rozbiehame nový projekt. Radi by sme nadviazali na školiacu činnosť, na ktorej som osobne spolupracoval už aj v minulosti. Chceme pravidelne organizovať školenia pre remeselníkov v oblasti pamiatok v Banskej Štiavnici.

Tiež by som chcel doplniť náš tím o ďalších ľudí, aby sme vedeli zvládať aj väčšie projekty. Čo sa týka portálu, snažím sa o to, aby dokázal fungovať aj naďalej. Veď by ho bola po 14 rokoch poriadna škoda. Nepotrebujem však veľmi rásť, ale skôr dolaďovať detaily, nech máme stabilitu.

Máš nejaké obľúbené pamiatky?

Teší ma Oravský hrad, s ktorým už dlho spolupracujeme a na ktorý s radosťou chodím aj mimo pracovných povinností. Moja srdcová záležitosť je však Likavský hrad. Snažíme sa pomáhať Liptovskému múzeu s Likavským hradom, keďže odtiaľ pochádzam ja a aj väčšina mojej rodiny.

Prečo si sa rozhodol zostať na Slovensku? Nebolo by zahraničie výhodnejšie?

Často chodím do zahraničia a samozrejme, viem si predstaviť, že by som pracoval aj mimo Slovenska. Avšak, keď idem touto krajinou, rozhliadam sa vôkol seba a hovorím si: „Kde inde by som toto zažil?“ Na Slovensku mám všetko, čo potrebujem. Cítim sa tu perfektne, nepotrebujem žiť inde. Som spokojný (úsmev).

 

Michal, ďakujeme za rozhovor!